Starovek
Starovekí Egypťania mačky zbožňovali a uctievali ako božstvo. Verili, že
majú moc chrániť človeka pred všetkým zlým. Prítomnosť mačky v dome znamenala v
starovekom Egypte
požehnanie, dobré zdravie pre všetkých a dlhý život. Ak v ich dome zomrela
mačka, domáci si na znak smútku oholili obočie a smútili za ňou.
Najposvätnejšie egyptské mačky boli čierne, strážili chrámy kňazom a bohov. Ich
zabitie sa trestalo smrťou. Mačky mali vlastnú bohyňu – Bastet,
ktorá bola okrem iného aj bohyňou vychádzajúceho slnka, mesiaca,
plodnosti, štedrosti, tanca
atď. Egypťania ju zobrazovali ako malú mačku s levou hlavou, alebo ako ženské
telo s mačacou hlavou a pripisovali jej niektoré mačacie vlastnosti – to však
prišlo až vývojom, jej pôvodnou funkciou bola ochrana mennenferského
pohrebiska. Egypťania ju uctievali už od nepamäti. V roku 500 pred Kr. dosiahol
mačací kult v Egypte svoj vrchol. V tom čase pokladali Gréci a Rimania
mačku za zvláštne domáce zviera a na lov myší uprednostňovali fretky. Neskôr dostali grécka bohyňa Artemis, rímska bohyňa Diana a škandinávska
bohyňa Freya
istú podobu s mačkou. Boli patrónkami plodnosti a pôrodu, keďže sa mačky
dojímavo starajú o svoje mladé. Pre schopnosť mačky meniť tvar zreničiek ľudia
bohyniam pripísali tiež patronát nad mesačnými fázami.
Platil prísny zákaz vyvážať mačky z Egypta. Fénickí moreplavci preto pašovali mačky doTalianska, Gálie a Británie. Do Európy, najmä Grécka sa však domestikované mačky výraznejšie dostali obchodnými cestami z prednej Ázie. Prvé dôkazy o rozšírení mačiek v Európe nachádzame na vázach z 5. a 4. stroročia pred Kr. O rozsiahlejšie rozšírenie mačiek po Európe sa postarali opäť Feničania počas Veľkého sťahovania národov, kedy sa mačky dostali na rímskych bojových lodiach až do strednej Európy.
Do Číny a odtiaľ neskôr aj do Japonska sa mačky dostali z Indie.
Mačky boli v týchto krajinách dôležitou súčasťou náboženských obradov a v Japonsku mali
za úlohu ochraňovať cenné kokóny
húseníc priadky morušovej a v chrámoch zasa staré
rukopisy pred potkanmi a myšami.
Japonci verili, že len človek
a mačka majú dušu.
Mačka Japoncom prinášala dlhý život a šťastie, bola symbolom šťastných,
bohatých ľudí. So zánikom starej japonskej kultúry však mačky prišli o svoje
postavenie a vrátili sa späť na hospodárske usadlosti. V budhizme boli mačka a had
prekliate, pretože ako jediné bytosti pri Budhovej smrti neplakali. Číňania
tiež mačku spájajú s chudobou, s čím sa spája aj zvyk Číňanov postaviť sochu
mačky pred dom a rozvešať obrazy mačiek po dome, aby odplašili chudobu. Zo
starovekej Číny tiež pochádza povera o čiernych mačkách, nositeľkách nešťastia.